Ostať na Slovensku alebo nastal čas odísť?

Je to otázka, ktorá ma posledné mesiace sužuje veľmi intenzívne. Mám 41 rokov a mám pocit, že sa moja kariéra umelca za posledný rok a pol začína posúvať na ďalší level. Na svojom Bandcampe mám vyše 50 vydaných titulov, dve knihy, nahrávam gitary pre svetových hudobníkov, získal som takmer všetky slovenské ocenenia a nominácie a momentálne pracujem na jednom z najväčších filmových projektov v našej krajine – filmoch MIKI a ČERNÁK. Môj projekt KOMARA sa umiestnil medzi najlepšími nahrávkami roka v trinástich krajinách sveta.

Na jednej strane si hovorím, že je to všetko úžasné a nikdy som si ani nepredstavoval, že sa mi niečo také môže podariť. Nie som však typ človeka, ktorý sedí doma a čaká na príležitosť. Intenzívne pracujem na svojom hudobnom jazyku, analyzujem prácu majstrov, študujem a hlavne veľa cestujem. Hrám s hudobníkmi, ktorí sú lepší ako ja a zároveň sa od nich učím.
Na druhej strane som vždy veril, že talent, tvrdá práca a konzistentnosť musia priniesť výsledky. Verím tomu samozrejme aj dnes. Je to však beh na veľmi dlhú trať plnú nástrah a skúšok, no nie je to utópia.
Z pohľadu sveta sú to samozrejme malé problémy, ale z pohľadu jedného človeka ide o zmysel života. Všetko sa mi to podarilo z Prešova. Samozrejme tomu napomohla dostupná technológia v rámci komunikácie, nahrávania, slobode cestovať a množstvu dostupných informácii.

Musím povedať, že na Slovensku sa mi žije a pracuje dobre. Mám tu rodinu, život je tu relatívne lacný a letiská v Krakove a Budapešti poznám naspamäť. Slovensko je malá a krásna krajina. Veľmi rád sem pozývam muzikantov z USA, Nórska, Talianska a Francúzska. Najmä moji talianskí priatelia už našu krajinu poznajú celkom dobre. Poznajú reštaurácie na trase z Bratislavy do Prešova, čerpacie stanice, Tatry a dokonca vedia povedať aj niekoľko slovenských fráz. To ma veľmi teší.
Samozrejme, minimálne raz do roka chodím do Talianska, aby som na oplátku spoznával ich krajinu. Je úžasné, že dnes môžeme slobodne cestovať a nahliadať do sveta a kultúr iných krajín. Považujem to za nesmierne obohacujúce a inšpiratívne.

Zároveň to vnímam ako veľmi dôležité – vystúpiť zo svojej bubliny a svojho pohľadu na svet. Uvedomujem si, že moje problémy nie sú najväčšie na svete a môj spôsob života nemusí byť jediný správny.

Čo ma však začalo posledný rok trápiť, je situácia na Slovensku. Mám pocit, že sme v niečom akoby prekliati. Urobíme niekoľko krokov dopredu a vzápätí sa vrátime dozadu. Nerozumiem tomu. Neviem, či je to zakorenené v našej DNA, alebo sú to pozostatky socializmu? Nemám odpoveď. Poznám mnoho ľudí v mojom veku, ktorí prakticky v komunizme nežili – mali sme len šesť rokov, keď bola revolúcia. No keď vidím, ako sa správajú na sociálnych sieťach, zostávam v šoku. Dostávam nenávistné správy ohľadom filmu MIKI. Niektorí ma dokonca mažú z Facebooku. Ich agresivita v diskusiách a fórach je zarážajúca. Nerozumiem, kde sa to v nich berie. Je to frustrácia? Vnútorný problém?

Doba je dnes veľmi rýchla. Trendy nás tlačia do predstavy, že každý musí byť vyšportovaný, úspešný, bohatý a obľúbený. Možno práve tento tlak vedie k tomu, že sa ľudia cítia menejcenní. Ale byť v niečom naozaj dobrý ešte neznamená byť bohatý alebo slávny.

To, čo ma však najviac znepokojuje, je odklon od hodnôt, v ktoré som vždy veril. Myslel som si a stále si myslím, že talent, tvrdá práca a konzistentnosť by mali časom priniesť ovocie a že takýchto ľudí si spoločnosť bude vážiť. Nemyslím tým len umelcov, ale každého v akomkoľvek odvetví. Dnes to však tak nevyzerá. Umelci sú často nálepkovaní ako liberáli, ktorí všetko, čo dosiahli, „nejako vybavili“. A teraz prichádza „čas tých druhých“. Rozdelili sme sa na dva tábory.

Žijeme vo vnútornom svete, ktorý sa čoraz viac odkláňa od morálnych základov. Vo svete, kde talent už neznamená takmer nič. Navyše, ten odklon Slovenska od krajín, kde mám priateľov a kde som čerpal inšpiráciu, ma veľmi znepokojuje. Čo ak sa už varíme ako žaba vo vode?
Pýtam sa sám seba: Je čas odísť? Ale kam? Mám rodinu. Čo “tam” všetci budeme robiť? Ako zaplatíme náklady na život? Alebo zostať a bojovať? Ale ako?
Mám už 41 rokov – nestratím ďalšie roky života bojom s niečím, nad čím nemôžem vyhrať?
Na druhej strane si uvedomujem, že situácia nie je dobrá ani vo svete. Kalifornia horí, geopolitické napätie sa stupňuje. Kam teda ísť?

V piatok som bol v Prešove na štrajku. Po všetkých tých štrajkoch od vraždy novinára som mal úprimne pocit marazmu. Pocit, že to nikam nevedie. Je nás nejako málo. Šokuje ma, ako ľuďom prestáva vadiť klamstvo a populizmus, ako jediná cesta k moci.
Mám tu ostať a pracovať? Majú tu moje deti študovať a prežiť svoje životy?
Neviem… Mám pocit, že tu stále začíname akoby odznova. Slovensko mám rád a baví ma o ňom rozprávať v zahraničí ako o novej, modernej a otvorenej krajine. Konečne nás začal svet vidieť, rešpektovať a mať rád. Ale neideme dobrým smerom.

Bojujeme tu sami so sebou. Bojujeme so závisťou a nevážime si to, čo máme. Neustále čakáme, že nám niekto niečo dá, že nás bude ľutovať.
Sme vlastne dobrovoľní chudáci (nevoľníci vo svojich hlavách). Nešťastní bojovníci za nič, ktorí však môžu prísť o všetko. A pre mňa všetko znamená SLOBODA – v jej celom širšom význame.

Napriek tomu však niekde vo vnútri cítim, že je správne ostať.

Či…?

David

(Newsletter: https://www.davidkollar.com/contact)